in

JEEJJEEJ

Zbierka básní

Pre Dážď

IBA v daždi viem kto naozaj som,

iba on ma pozná celého,

každú jednu prasklinu na mojich perách vyplní,

a v tom momente vzlietam pre neho.

V polohe nahého embrya,

sa vtedy všetky moje pocity rozhodnú tancovať,

slzy šťastia i smútku sa zlievajú do seba spolu s nebesami,

nejde ich od seba rozoznať.

Presne tak ako ranné slnko pokrýva všetko čo bolo kedysi nocou,

ma aj dážď sfarbuje na šedo od koncov mojich palcov,

ako papier moknem, trhám sa,

zvyšky môjho ja kolísavo zostupujú,

rýchlosťou a pohybom sú podobné pierkam mladej holubice,

na zemi som už len hlava a srdce.

Ďakujem ti dážď.

.

Luna

Dnes máš farbu žltkastých listov jarnej lúky,

vykúkaš spoza toho rohu temnoty, ďakujem,

ďakujem ti aj za tento kúsok nádhery,

ktorý na mňa cez okno vrháš.

Tvoje obrysy sa v mojich očiach ligotajú.

Keby to len bolo všetko také ľahké,

prejsť sa s prstom po tvojej tvári,

natiahnuť ruku, poštekliť tvoje líčka chladné,

cítiť každý jeden tvoj kráter či vyvýšeninu.

Zanechať v tvojom tele fosíliu toho môjho.

Nateraz však ostávam tu, ,,doma‘‘,

ako krab ťa zovieram medzi prstami,

čakám, kedy mi na nich ostane prach z teba,

ktorý sa tam prilepí navždy.

Prosím ťa, už nikdy nezapadaj.

.

Deti Druhého Sveta

RÁNO kedy ich očná brána nie je ešte otvorená,

už vtedy skáču šípky do svojho vreckového bazéna,

v ktorom sa s radosťou topia.

na tomto svete ich vedomie zomiera,

aby sa mohli dočkať v tom druhom vzkriesenia,

kde začína ich smútok a zlosť.

Nikdy nežijú samé so sebou,

nesú na pleciach bremeno cudzích názorov,

od ľudí, ktorých v živote nestretnú.

Porovnávajú sa s princami a princeznami,

chcem byť ako on, ako ona, ako oni,

nechcú byť tým koho vidia v zrkadle.

Otvárajú svoje životy tisícom ľudí,

už nikdy v živote nechcú počuť o súkromí,

číslo je jediné čo ich zaujíma.

Píšu o svojom smútku na papier nepravý,

ani nevedia, že to kvôli nemu sú nešťastní,

psychológom sú im srdcia ostatných.

Lásku a rovnosť šíria nenávisťou,

vlastným správaním, stávajú sa korisťou,

hádajú sa medzi sebou o nadradenosti.

V tomto druhom svete, chvíľa stráca zmysel,

tu je navždy zahmlená myseľ,

dúfam že sa z neho už vynoria.

.

autor: Samuel Bacigál

Čo si myslíš?

Napísal/a Starý Blesk

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Loading…

0

Komentáre

Projekt Etwinning

6

Takto sa učíme distančne – reakcia na článok 3.A