in

O tom, aké je to spoznať samého seba

Rozhodol som sa, že si svoju nedeľnú chvíľku depresie spríjemním obľúbeným seriálom. Namiesto toho, aby sa mi život zlahčil, dostal som depresiu na druhú. Skončil som nahnevaný, so zaslzenými očami a oheň závisti mi prechádzal každou žilou v tele. Seriál som musel stopnúť. Postavám som jednoducho závidel, že sedeli na pive s kamošmi a bez starostí si podávali ruky. 

Ako sa to zbehlo

Všetci poznáme ten príbeh: v januári ráno pred školou počúvam newsfilter a započujem niečo o šíriacej sa chorobe v niekde v Číne. Hovorím si: to bude fajn, Čína je dosť ďaleko. Dnes už viem, že nebude Grape v Piešťanoch. 

Vo všeobecnosti platí, že Slovensko a jeho susedia sú konzervatívnejšie štáty. Volíme si lídrov, ktorých hlavnou mantrou je stabilita a bezpečnosť. Pred problémami zvykneme utekať alebo popierame ich existenciu, podobne ako sme to urobili so sobášmi rovnakého pohlavia či utečencami. 

Tento kultúrny prvok sa pri kríze Covid-19 ukázal ako kľúčový. Boli sme opatrní, konzervatívni. Zatiaľ čo západné štáty, napríklad taká Británia, išli cestou kolektívnej imunity, my sme aj napriek nemastným-neslaným vyjadreniam WHO začali nosiť rúška, pretože sme sa, čas ukázal, že oprávnene, báli. Dnes sa radíme medzi najúspešnejšie štáty v boji proti korone. Pre mnohé iné štáty sme vzorom. 

Vytriezvenie

Po tom, čo som zavrel notebook som si sadol na postel a uvedomil som si, aký obrovský kus samého seba som predtým nepoznal. Nikdy som nechápal ľudí okolo mňa; pravdupovediac, nejavil som o to extrémny záujem. Žil som vo svojej malej bubline, kde som sledoval svojich zopár vyvolených a samého seba. Teraz stojím každý deň v obchode, pretože susedka a babka na nákup nemôžu. Vidím zahalené tváre, ktoré paradoxne odkrývajú viac, než by človek povedal: nevidím im ústa, no vidím, že sa neusmievajú, chápem ich trápenie a solidárne cítim ich bolesť. Som im bližší a viem, čo prežívajú. Každý z nás chce koniec. 

Koniec je však v nedohľadne. Ešte horšie je, že nemôžeme použiť našu konzervatívnu stránku. Existenciu vírusu nemožno poprieť a utiecť pred ním…no, veď to skúste. 

Svoj čas sa snažím tráviť produktívne, aby som sa udržal v kondicii mentálnej, no nezanedbávam ani tú fyzickú. Čítam knihy a zisťujem, že čím viac viem, tým viac si uvedomujem, akú malú časť vecí okolo seba chápem. Behám so psom a zisťujem, že stromy v hájoch za dedinou sú fakt pekné. Veci, ktoré sa mi diali pred očami a boli vždy bežnými, sa mi zdajú zázračné. Užívam si činnosti ako konesie trávy a polievanie kvetov. 

Globálna pandémia

Covid-19 je pre svet skúškou, aká tu nebola od španielskej chrípky. Ukazuje nám našu malosť a odhaľuje to, že aj napriek grandióznym vedeckým pokrokom nás na kolená položí nejaká pokrútená genetická informácia obalená trochou tuku. 

Už teraz je jasné, že globálna ekonomika sa prepadne. Je pravdepodobné, že množstvo ľudí ostane bez práce. Znížia sa naše životné štandardy. Čo je ešte horšie, ľudia budú umierať, asi aj nejakí v našom okolí. Ruku na srdce: mysleli ste na to, že sa veci môžu takto pokaziť, keď ste o polnoci prvého januára búchali jedno šumivé a prskavkovali?

Moja úvaha, hoci vyznieva negatívne, je návodom ako sa nezblázniť. 

Ako  vyhrať boj s koronou?

Z dlhodobého hľadiska bude praktickejšie, ak ostaneme nezlomní a nepoddáme sa strachu. Je nutné riešiť problémy racionálne a s chladnou hlavou. Prajem si, aby takto postupovali aj zodpovední politici a nechali si poradiť od odborníkov. 

Pre mňa budú zásadné dve veci. Tou prvou je fakt, že si budem musieť zvyknúť byť častejšie sám. So svojimi myšlienkami, nie cudzími. 

Aby som sa nezbláznil, snažím sa neustále zamestnávať svoju myseľ, tým pádom sa vyhnem nude a nedostanem sa do lona apatie. Zatiaľ sa mi celkom darí, až na malé melancholické epizódy. Druhou dôležiťou vecou je motivácia – viete si predstaviť prvý deň po korone? Volajme ho teda Deň 1. 

Ako prvú vec si pôjdem s kamošmi sadnúť do podniku na kofolu. Každému z nich podám ruku a budem si užívať atmosféru toho momentu, tú slodobodu dotyku dvoch rúk. 

Život nás všetkých bude po korone iný. Ja som už teraz som vďačný za budúcnosť, o ktorej si myslím, že príde a bude bez akútnej infekcie horných dýchacích ciest. Predstavte si to: idete von bez zakrytej tváre, spoznávate nových ľudí, dýchate atmosféru leta plnými dúškami. Ochutnávate, spoznávate a objavujete bez zábran.

Zatiaľ sa musím pokorne uspokojiť s maličkosťami a byť vďačný aspoň za ne. Sú ľudia, ktorí nemajú možnosť vidieť rásť kvety a necítia vôňu čerstvo pokosenej trávy. 

Tieto predstavy sú mocnejšie, než akýkoľvek negatívny pocit; tieto predstavy napĺňajú každú moju bunku gravitačne silnou eufóriou. Deň 1 bude chutiť ako sloboda.

S týmto pocitom si utieram slzy, nahadzujem úsmev a idem zapnúť môj rozpozeraný seriál.  

Čo si myslíš?

Napísal/a Michal Drgoň

Komentáre

Zanechaj odpoveď
  1. Úprimne sa teším na ten deň 1. Neviem sa dočkať, keď opäť navštívim svoju limonádovňu a s niekým dobre pokecám. Síce skype/messenger atď. sú fajn ale nenahradia dobre strávené chvíle s priateľmi na limonáde. 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Loading…

0

Komentáre

Maturita

O ľuďoch, ktorých na pivo nepozvem a o Braňovi, ktorého pozvem